Môj zrak sa zhoršil pomerne rýchlo. Keď som bol mladší nebol som úplne bez zraku, a tak som ešte nepotreboval paličku. Bežne som hrával futbal, no počas môjho posledného ročníka na vysokej škole som začal s touto chorobou silno bojovať a nakoniec som ostal s paličkou v ruke a zaradil som sa na čakaciu listinu pre vodiaceho psa.
Dokončil som vysokú školu, no rok som čakal na vodiaceho psa a počas toho roka som dokopy nič neurobil. Nemohol som vyjsť z domu a úplne mi chýbala sebadôvera.
Keď som dostal svojho prvého vodiaceho psa, premýšľal som nad tým, čomu by som sa mohol venovať. Niekto mi poradil, že mám chodiť do posilňovne, a tak som to vyskúšal. Spočiatku to bolo pre mňa dosť zastrašujúce, keďže som vôbec nevedel, čo robím.
V posilňovni ma nechceli nechať cvičiť samého, ba dokonca ma donútili využívať služby trénera. Chvíľku som cvičil s trénerom, no potom som si to už nemohol dovoliť. Našiel som si posilňovňu, do ktorej ma pustili samého. Získal som trochu viac sebavedomia, pretože som vedel, že ľudia sú ochotní vám pomôcť, a nikto sa na vás nebude hnevať. Väčšina ľudí je šťastná, keď vás vidí robiť progres a chcú vám pomáhať.
Nakoniec som sa vrátil do telocvične, kde mi nedovolili cvičiť samému. Začal tam pracovať nový manažér a veľmi bol zarazený, keď sa dozvedel, že som tam nemohol cvičiť sám. V tejto posilňovni som aj zostal a našiel som si nových kamarátov. Cvičilo sa mi tu veľmi dobre.
Čím viac som sa tomu venoval, tým som si viac dôveroval. Moje nastavenie mysle sa tiež úplne zmenilo. Nebol som tak ustarostený a pri stretnutí s inými ľuďmi som sa cítil sebavedomejšie a tak sa som nemal problém sa s ľuďmi skamarátiť.
Snažil som sa nájsť niečo, čo by som mohol robiť, ale nájsť prácu bolo skutočne ťažké. Manažér z posilovne mi povedal, že ak chcem môžem začať robiť trénera. Ostatní ľudia ma v tom podporili, lebo vedeli, že ma to baví a že som aj ich motivoval robiť veci, ktoré by sami od seba nikdy nerobili.
Zvykať si na prácu trénera bolo dosť ťažké. Vždy som strávil dlhší čas hľadaním závaží než samotným cvičením a učením sa. Moje tréningy boli asi dvakrát dlhšie len kvôli tomu, že som neustále niečo hľadal. Najťažšie na tom celom bolo nestratiť motiváciu a pozitívne myslenie. Tréningy som si vždy musel plánovať na špičku, pretože ak by som šiel neskôr a už by bolo v posilňovni málo ľudí, nemal by som šancu. Neskôr s klientmi to bolo fajn, pretože som im mohol povedať čo potrebujú a oni si to už našli.
Ľudia to považujú za samozrejmosť, ak v posilňovni nájdete hneď všetko, čo chcete. U mňa to bol úspech! Často som musel meniť tréning, pretože som nemohol nájsť nejakú vec a potom som sa cítil demotivovaný. Vždy som mal pocit, že som počas toho dňa nevydal zo seba maximum, pretože ma obmedzovalo to, že som neustále niečo musel hľadať. Verte mi, je to fakt únavné.
Postupne som si začal zvykať na život bez zraku a už som dokonca aj vedel kľučkovať medzi pohodenými vecami na zemi. Doteraz nechápem, ako je možné, že som sa ani raz nezranil.
Osobným tréningom som sa v podstate prestal venovať, pretože sa chcem viac venovať športovej masáži a fyzioterapii. Chcem ľuďom pomáhať pri prekonávaní zranení a s rehabilitáciou. Ľudia, ktorí trpia bolesťami každý deň, to jednoducho potrebujú.
Všeobecne bolo ťažké odprezentovať sa pred ľuďmi ako osobný tréner, keďže som bol bez zraku. Okolo mňa boli mnohí ďalší tréneri, ktorí dokázali robiť veci rýchlejšie a efektívnejšie, čiže konkurencia bola veľká.
Svoje vlastné tréningy vediem v štýle tlakových a ťahových splitov počas šiestich dní a taktiež využívam viackĺbové a záťažové cviky. Jednou z vecí, s ktorou bojujem, je zmysel pre rovnováhu. Strávil som dosť času premýšľaním nad tým, či mám drepovať. Povedal som si, že nie.
Dlho som sa o to snažil, pretože ostatní mi hovorili, že by som sa mal venovať veciam, ktoré by ma mohli posunúť ďalej. Ľudia ma prehovárali, no mne to jednoducho nefungovalo.
Najťažšia vec, ktorú som sa musel naučiť, bolo varenie. Bez zraku to bolo fakt veľmi ťažké. Ak chcete variť s chuťou, musíte vedieť, čo robíte. Moje jedlá sa točia okolo rýchlej prípravy — niečo, čo stačí hodiť do rúry a nechať piecť. Väčšinou sú to kuracie prsia a sladké zemiaky. Skoro každý deň varím to isté.
Stále žijem so svojimi rodičmi, ktorí mi pomáhajú. Stále ma povzbudzujú a bez ich podpory by som to celé asi vzdal.
Moja rada pre nováčikov znie: buďte trpezliví. Neočakávajte, že výsledky sa dostavia veľmi rýchlo. Ľudia, ktorých kamaráti už dlhšiu dobu cvičia a sú silný, majú pocit, že oni prídu do fitka budú mali by byť na tej istej úrovni a začnú používať tie isté váhy robiť tie isté cviky. Robia však veľkú chybu, pretože by sa mali naučiť najprv úplné základy. Tým, že sa snažia zachádzať za hranice svojich síl, sa môžu zraniť. Nakoniec ich zničí vlastná vášeň a netrpezlivosť.
Vždy som sa presvedčil o tom, že ľudia sa najviac boja názoru druhých. Úplne chápem, že ide o sebavedomie. Keď som začal trénovať, vedel som, že tam budem trčať so svojím vodiacim psom jak taký pako. Čakal som, že ľudia na mňa budú ukazovať, ohovárať ma a smiať sa mi. Teraz som sa s tým jednoducho zmieril. Pes sa vola Harley, je veľmi obľúbený a obávam sa, že niekedy dokonca odvraciam pozornosť ľudí od tréningu!
